O obrazoch

spoMalovanie času

Odborníci tvrdia, že spomalenie životného tempa je jedným zo základných kľúčov ku šťastiu, v istej modifikácii je tiež jedným z kľúčov k maliarskej tvorbe Jany Čepy. V príprave, pri vyhľadávaní a výbere motívov pracuje s fotografiou. Pri zaostrení si všimla ako sa spomalí vnímanie času a obraz sa paradoxne rozostrí . Tento moment, s ktorým sa tvorbe identifikuje, si vybrala ako titul dnešnej výstavy „spoMalovanie“.

Janine obrazy neobývajú príbehy, dramatické momenty či výpravné scény , ale v plnej miere pohoda, kľud a zamyslenie. Prekvapivo zrelá, tichá radosť z harmónie a nálady , ktorú interpretuje skôr analyticky ako spontánne. S osobným odstupom, Jana hovorí akoby „cez záclonu“, bez jasnej dikcie ako veľmi relatívny a individuálne platný pocitový priestor.

Zvolenej téme sa venuje vždy dlhšie obdobie. Rozpracováva ju v sérii obrazov dovtedy , pokiaľ predstavuje tvorivú výzvu. Ak hrozí rutina a pred plátnom „nebezpečná ľahkosť bytia“, vytýči si novú úlohu a ďalší program. Jednou z nich sú „ okná“ , ktoré ako stála súčasť našej prítomnosti majú v sebe priame prepojenie k príslušným pocitom a rozpoloženiam naprieč celým spektrom životných situácií. Okná, ktoré neponúkajú výhľad von , ale otvárajú zákutia vedomia, podvedomia a sveta spomienok. Koncepčne sa v nich spája priestor reálny a mentálny, vizuálne elementy a konceptuálny obsah. V niečom tak predznamenali a v niečom potvrdili istú nadväznosť a aktuálnu líniu vývoja. Ukázali v čom spočíva interpretačná identita a špecifickosť Janinho autorského potenciálu. Že svojské, relativizujúce vnímanie skutočnosti a výber nekonvenčných záberov v zvláštnom zornom uhle nie sú náhoda ani strojená originalita, ale výraz prežívania danej chvíle. Toho, čo ju priťahuje, je pre ňu výpovedné, o čo sa chce podeliť. Vyjadruje sa úsporne až čo najúspornejšie a koncentruje sa na podstatu myšlienkovú i predmetnú. Maliarsky ju fascinuje transparentnosť, materiálová jedinečnosť a zároveň významová mnohoznačnosť skla v relácii s meniacimi sa svetelnými podmienkami. Nielen v zmysle filtra, zmien farieb a kontúr siluet, ale i priestorovej a zvukovej clony.

V sérii prírodných scenérií ju v spojitosti s vystihnutím už spomínanej nálady zaujíma uchopenie neuchopiteľného – transparentnosti, svetla, vzdušnej masy, horizontu, vodnej steny, akoby odhmotnenej lesnej krajiny a opäť skla v súhre s vodou, farbou a svetlom. Jana sa v tvorbe konštantne a konzekventne pohybuje na vlne prítomnej a zároveň podprahovej relatívnosti a ambivalentnosti. V tom duchu v sérii prírodných námetov pracuje aj s farbou, s olejom… s odľahčenou a transparentnou matériou, ktorá akoby miestami adoptovala kvality akvarelu. S úzkou farebnou škálou smerujúcou – ale len zdanlivo – k monochrómu.

Výstava i situácia v ateliéri svedčia o tom, že okná Jana nateraz uzavrela, prírodu maľuje ako povedala jedným dychom a to je pre k sebe náročnú autorku signál k posunu. Ďalšou výzvou, nemenej zaujímavou, ako predznamenáva portrét syna, budú figurálne kompozície…..

Xénia Lettrichová

CLERESTORY

Clerestory je anglický architektonický termín, v preklade označujúci strednú vyššiu časť baziliky s oknami. S oknami, ktorých poslaním nie je poskytnúť výhľad, ale prepustiť svetlo, vytvoriť atmosféru, podporiť fantáziu a kontenplatívnu náladu, evokovať ľudské či biblické príbehy. Clerestory v Janinej licencii predstavuje okná prepúšťajúce momenty z priestorov vedomia i podvedomia, zo sveta spomienok, pocitov de ja vu i nových vnemov. Z nehmotného a len subjektívne postihnuteľného prostredia. Analogicky ku katedrálam sa v zobrazení koncentruje na svetlo, náladu, matériu farby, niekedy na presvitajúce kontúry rozostretého detailu. Neodkazuje nás na nič konkrétne, nevpisuje príbehy, všetko necháva otvorené alebo prenecháva na diváka a jeho fantáziu. Koncepčne spája priestor reálny a mentálny, vizuálne elementy a konceptuálny obsah. Fyzické okno, rám ,kovanie, či roleta sú poňaté realisticky, kým sklo, vlastne priehľad má transcendentné kvality. Odvoláva sa na skutočnosť, že okná v rôznych podobách sú stálou súčasťou našej prítomnosti a vďaka tomu majú v sebe priame spojenie k príslušným pocitom a rozpoloženiam naprieč celým spektrom životných období.

Clerestory je podľa všetkého otvorený program, nateraz tému skoncipovala do dvoch celkov – jeden predstavuje objekt viacdielneho okna v budove, ktorý sa jej spája s plynutím času, postupným stmievaním, tichom a relaxáciou. Druhý tvorí séria desiatich okien, ktoré má uložené v pamäti v rôznych osobných kontextoch a časových reláciách.

Týmto súborom Jana rozvíja svoje ešte počas štúdia naštartované výtvarné smerovanie. V príprave pracuje s fotografickým médiom a to dodáva jej maľbe silu zakonzervovaného okamžiku – momentu, ktorý Janu inšpiroval a má v sebe pocitový odkaz. Kompozičná schéma je príznačne naviazaná na mapovanie v podstate neočakávaného miesta, v istom špecifickom výreze a uhle pohľadu, miesta, ktoré ma vizuálne iné než očakávané kvality a v prípade Clerestory nové ,tiež sa dá povedať , že neočakávané obsahy. Okno s rámom, či už skutočným alebo pomyselným, povyšuje na obrazové pole a v ňom pracuje s farbou v obmedzenej , monochrómne rozpracovanej škále, modelovanej svetlom.

Na záver by som chcela len podotknúť, že v časoch, keď sme väčšinou zapozeraní do virtuálnych windowsov, nám Jana pripravila zriedkavú príležitosť vpustiť cez okná súkromné výklady … slova inšpirácia.

Xénia Lettrichová

MAĽBA DOVNÚTRA

Bezprostredne okolie životného priestoru inšpiruje tvorbu Jany Čepovej (1981). Výtvarnými prostrediami analyzuje vonkajší svet (možno v snahe pochopiť a osvojiť si ho) a vzdáva poctu banálnosti. Obrazové zobrazenia tvoria výseky skutočnosti – detaily, bežne zanikajúce v komplexnom vnímaní celku ich domovského prostredia, z ktorého sú tentoraz izolované a realizované ako samostatné celky. V dielach sa rozohráva hra s recipientom a stereotypným vnímaním každodennosti. Divák sa automaticky v styku s dielom pokúša na základe skúsenosti identifikovať jeho miesto vo svete. Zobrazenia však neraz balansujú na prahu medzi známym (predmetným) a neznámym (abstraktným) svetom – ktorý necháva pre tento moment vyniknúť ich estetické kvality – tvarové, priestorové a farebné usporiadanie. Autorka pohľady do krajiny často zaznamenáva z vyššej perspektívy, ako symbolické odpútanie sa od zeme a sveta hmotných artefaktov. Tento prvok je prítomný aj v dielach – Komín (2010) a Večerná strecha (2010), kde práve obloha a jej atmosférický stav psychologizuje a dotvára celkový výraz zobrazenia.

Lucia Miklošková

DIPLOMOVÁ PRÁCA

Skutočnosť ako ambivalentná dimenzia pretváraná našou skúsenosťou a vymedzením existencie, je dôležitou, ak nie najpodstatnejšou víziou malieb Jany Čepovej. Svoju pozornosť zameriava na sprostredkovanie už prítomného v reálnom svete, s dôrazom na perspektívu vzťahu človeka a prostredia, rozľahlosť krajiny, či skúsenosť s priestorom ako takým. Maľba, v podaní Jany Čepovej, berie na seba podobu čiastočnej zhody s realitou, v ktorej je všetko dokázateľné. Avšak v niektorých momentoch prechádza plynule do sveta abstrakcie, kde čistá plocha farby predstavuje substanciu, sugerujúcu významy, prípadne aj iné obsahy. Absentujúca figúra je často ukazovateľom, ktorý napriek tomu, že sa prezentuje neprítomnosťou, určuje akýsi spôsob nazerania na to, čo sa dá nazvať determináciou priestoru, jeho vymedzením, či ovplyvnením pohľadu naň.
Priestory Jany Čepovej sú výseky, detaily dôverne známej reality, prostredia. Vznikajú často ako mimovoľné pohľady, v očakávaní niečoho, čo by sa mohlo stať. Zablúdený pohľad sa niekedy vráti, naznačuje, že všetko je tak, ako má byť, alebo naopak, zaregistrujeme nepatrnú zmenu atmosféry, ako predzvesť nejakého úkazu. Na dramatické vyvrcholenie by sme čakali márne. Pozornosť, ktorá je vedome venovaná nehybnosti, konštantnosti prostredia, určitej náhodnej konštelácii prvkov, vedome organizovaných do obrazovej plochy, pripomína metaforu plynutia času, nezávisle od miery nášho zasahovania, či účasti. Nebyť pripomenutia reálneho merítka skutočného sveta (napr. Mesiac, ktorý svieti cez deň, lietadlo v diaľke, farba oblohy odvodená z toho istého odtieňa modrej, ale v inej fáze dňa), mohlo by sa zdať, že sa jedná o sprítomňovanie subjektívneho zmyslu pre usporiadanie vecí a priestoru, ten je však zastúpený skôr popretím intenzity pohľadu a vedomým potlačením expresivity v spôsobe zobrazovania.

Klaudia Kosziba